✞ Zbigniew Nišponský 1936 – 2019

Speleoklub Tisovec s hlbokým zármutkom oznamuje, že dňa 15. novembra 2019 zomrel po ťažkej chorobe vo veku 83 rokov náš dlhoročný člen, jaskyniar, potápač, umelec a spisovateľ Ing. Zbigniew Nišponský.Smútočná rozlúčka so zosnulým sa bude konať 22. novembra 2019 o 11.00 hod. v krematóriu v Košiciach.

Česť jeho pamiatke!

Zbigniew Nišponský

Krátky životosip k jeho 80 ročnému jubileu zo spravodaja 2016/2

Tohto roku sa dožíva svojich osemdesiatych narodenín člen Speleoklubu Tisovec Ing. Zbigniew Nišponský, ktorého všetci familiárne volajú Zbižo. Ako budeme oslavovať toto jeho životné jubileum, ešte nie je jasné, pretože ako nám vraví: „Nie je čo oslavovať!“ Keď som pred niekoľkými rokmi oslavoval svoju päťdesiatku, tak mi brat pri gratulácii povedal: „Dostal si sa do veku, keď treba začať bilancovať, čo si v živote dokázal.“ Pripomenul mi to aj na mojej šesťdesiatke. Ja som to pripomenul Zbižovi na jeho sedemdesiatke. Už vtedy ma odbil slovami: ,,Ja som vnútorne nadstavený na minimálne deväťdesiat.“ Teraz, keď sa dožíva v zdraví a vitalite osemdesiat, mi svoju filozofiu doplnil: „Nie je to vek – je to len číslo.“ Napriek tomu, že o ňom už bolo popísané dosť, chcem zaňho urobiť nielen krátku bilanciu toho, čo dosiahol, ale načrtnem aj to, čo ešte plánuje. Ocitol som sa však pred neľahkou úlohou. Niekto sa narodí ako budúci spisovateľ, umelec, vedec, jaskyniar, potápač, astronóm, zberateľ či vizionár. Pri Zbižovi sa však všetky vymenované danosti skĺbili do jedného človeka, a to ešte neviem o všetkých jeho záujmoch a schopnostiach. Musím sa vrátiť na začiatok, do roku 1936, do mestečka Starý Soncz v Poľsku, kde sa Zbižo 29. júna narodil. Otec Slovák, Július Nišponský, pôvodom z Košíc, žil so svojou poľskou manželkou Genovefou najprv v Poľsku. Už od útleho detstva ho rodičia podobne ako jeho troch súrodencov učili láske k prírode a poznávaniu. Veľký vplyv na Zbižovo detstvo mala najmä matka, učiteľka a aktívna skautka, nositeľka zlatého odznaku zakladateľa skautingu Roberta Baden- -Powella. Rozvíjať jeho umelecký talent pomáhala aj jeho teta M. Gutová, významná poľská maliarka. Ako neskôr povedal: „Za všetko dobré, čo je vo mne, a za vštepenie lásky k prírode a umeniu vďačím najmä svojej matke.“ Keď mal Zbižo päť rokov, rodina sa počas vojny presťahovala do rodiska otca, do Maďarskom okupovaných Košíc. Tu začína v roku 1942 chodiť do maďarskej ľudovej školy (v budove dnešnej verejnej knižnice Jána Bocatia), kde absolvuje dva ročníky. V tom čase už hovorí nielen po poľsky a slovensky, ale naučil sa maďarsky a nemecky. Vojnu rodina prežíva v Košiciach a Zbižo dôverne spoznáva časti Košíc, najmä tzv. Hušták, Kalváriu a lokality pri starom židovskom cintoríne na Tatranskej ulici. Skúsenosti, zážitky a spomienky z tohto obdobia využíva dodnes pri svojej umeleckej tvorbe. Po oslobodení, keď sa maďarská ľudová škola mení na slovenskú, dokončuje prvých päť tried tejto školy. V roku 1947 bol prijatý na osemročné reálne gymnázium na Kováčskej ulici v Košiciach (dnes Premonštrátske gymnázium). Keď v roku 1949 bolo gymnázium zrušené, absolvoval jeden ročník reálneho gymnázia. Po ďalšej reorganizácii vzniká Deväťročná základná škola, odkiaľ sa ako pätnásťročný na základe mylnej informácie prihlasuje na novovzniknutú priemyselnú školu do Tisovca, zameranú na hutníctvo. Svoj omyl a detský sen o štúdiu geológie v Tisovci zistil až po príchode na školu. Spomína, že keď chcel odísť, vybral sa za riaditeľom školy, aby mu vysvetlil dôvod svojho odchodu. Vtedajší prvý riaditeľ školy Otakar Lötsch ho vypočul, potom ho chytil za ruku, ukázal na vrch, na úpätí ktorého je škola postavená, a povedal: „Zbižo, pozri sa na tú Hradovú, tu budeš mať geológie, koľko budeš chcieť.“ Mladého budúceho študenta presvedčil, a tak Zbižo zostal v Tisovci. V čase vzniku školy prichádza na školu aj Svätopluk Kámen a Zbižo sa dostáva pod jeho vplyv. Už v roku 1951 s ním absolvuje prvé cesty za jaskyňami do Suchých dolov a v roku 1952 sa vo vzniknutej jaskyniarskej skupine zúčastňuje na odkrývaní Michňovej a postupne aj ďalších jaskýň. Ako prvý preniká do neznámej jaskyne s podzemným jazerom, ktorá dostáva meno Jazerná. Podobne je to i s Jaskyňou netopierov a stojí za mnohými ďalšími objavmi. Láska k jaskyniam a podzemiu prináša aj prvé tvrdé skúsenosti. V roku 1953 pri otváraní Má jového závrtu v Suchých doloch-Teplici utrpel po 6 m páde ťažké zranenie, keď si zlomil ruku, dve rebrá a poškodil obličku, ale ako vraví: „Zlá zelina nevyhynie!“ Keď v roku 1955 maturuje, je z neho skúsený „starý“ jaskyniar. Z množstva školských kamarátov má najbližšie k Jankovi Gálovi, a tak sa spolu prihlasujú na Hutnícku fakultu Vysokej školy technickej v Košiciach, ktorú v šesťdesiatych rokoch úspešne absolvujú. Nastupuje do VSS Košice ako metalograf a stáva sa odborníkom na materiály a lomové techniky. V rokoch 1969 – 1971 absolvuje postgraduálne štúdium Fyziky kovov na Katedre náuky o kovoch. V rokoch 1978 – 1988 pracuje na Generálnom riaditeľstve ZŤS Martin, kde má na starosti metalografické problémy najmä v oblasti náročného vývoja nových ocelí, odliatkov, výkovkov, ako aj ich tepelné spracovanie. V rokoch 1981 – 1983 sa zúčastňuje študijných ciest v Číne a Indii. Popri náročnej práci si nájde čas aj na záľuby, a to potápanie, ale najmä umenie, s ktorým prichádza do styku už na I. štátnom gymnáziu v Košiciach. Vtedy mal šťastie na dobrých učiteľov-výtvarníkov, ako Ľudovít Feld, Vojtech Löffler, Račičár a iní. Výtvarne ho zaujíma všetko, ale najmä keramika, sochárstvo a maliarstvo. Postupne sa svojím umením, pri ktorom využíva vlastné vedomosti z hutníctva, chémie a náuky o kovoch, vypracoval medzi profesionálnych sochárov a keramikárov. Experimentuje a skúša nové postupy a technológie vo svojom ateliéri v Košiciach. Výtvarné diela robí nielen z keramiky, ale odlieva aj z bronzu. Z významnejších prác možno spomenúť plastiky, busty, reliéfy a fontány, napríklad busta profesora Deliusa s erbom Banskej akadémie v aule Baníckej fakulty, pamätník Cyrila a Metoda v Medzilaborciach, plastika Barbory v Banskej Štiavnici, pamätník obetiam električkovej havárie v Košiciach pod amfiteátrom, tabuľa obetiam bombardovania Košíc na budove Hlavnej pošty, dvojreliéf na rodnom dome Vojtecha Löfflera, busta košického maliara Halásza – Hradila na Rozálii, najväčšia keramická plastika Krista v Európe na cintoríne v Krásnej pri Košiciach, busta profesora Michala Lacka v Krásnej, bronzová tabuľa k 50. výročiu založenia Priemyselnej školy v Tisovci. Vo svojej tvorbe sa často inšpiruje prírodou a jaskyňami. Jeho jaskynné múzy, reliéfy, obrazy sú v zbierkach nejedného jaskyniara či zberateľa.

Oslava 60. výročia vzniku SSS 28. 11. 2009 v Liptovskom
Mikuláši. Zľava: Anton Droppa, Zbižo Nišponský,
Dušan Hutka. Foto: Š. Dianiška

Nezabúda ani na svojich nežijúcich kamarátov, ktorým venoval pätnásť pamätných keramických tabúľ na symbolickom cintoríne v jaskyni Michňová. Pamätnú tabuľu venoval aj svojmu učiteľovi a zakladateľovi jaskyniarstva v Tisovci Ing. Svätoplukovi Kámenovi, ako aj potápačovi Miroslavovi Nešverovi, ktorý zahynul v jaskyni Teplica, či potápačovi Petrovi Ošustovi. Svoje diela často vystavuje doma aj v zahraničí, ale najradšej v Košiciach. Jeho diela sú súčasťou mnohých galerijných zbierok doma i za hranicami Slovenska. Ďalším záujmom tvorcu okrem výtvarného umenia je aj písanie. Okrem množstva článkov sú to rozhlasové hry a pásma. V roku 2006 vyšla jeho prvá knižka pod názvom V zaplavených hlbinách pod Tisovským a Muránskym hradom, roku 2011 ju nasledovala knižka Srdce jaskyne. Tohto roku bude vydaná spoločná kniha spomienok o potápaní Čo nezavial čas, kde bude mať tiež príspevok. Pripravuje do tlače knihu Rieka lásky, ktorá má obsahovať vyše 100 jeho básní. Pracuje aj na druhom, doplnenom vydaní knihy V zaplavených hlbinách… a roku 2017 by rád vydal knihu nazvanú O mojej tvorbe. Kniha má zahŕňať obrázky a popis okolo 3000 plastík a 550 obrazov spolu so skicami. Vízií a plánov má na najbližšie roky samozrejme viac. Celý doterajší život jubilanta, úspechy, objavy, ako aj tvorbu významne ovplyvnilo jaskyniarstvo, s ktorým prišiel do kontaktu ako študent tisovskej priemyslovky. Aby sa mohol častejšie vracať do Tisovca, kúpil so svojím kamarátom Janom Gálom chalupu na tisovskej Poľane. Suché doly a Teplicu tak mali po ceste. To sú aj miesta, kde sa nachádza najväčšie množstvo jaskýň a kde vlastne v päťdesiatych rokoch začína li. Zbižove jaskyniarske a potápačské začiatky sa viažu práve na toto územie. S jaskynnou vodou sa stretol hneď na začiatku svojho príchodu do Tisovca, pri objave Jazernej jaskyne. Voda bola pre jaskyniarov častá prekážka pri objavovaní nových podzemných priestorov či pri ďalšom postupe. Zvedavosť však bola silnejšia, a tak sa postupne stával z jaskyniara potápač, jeden z prvých priekopníkov slovenského speleopotápania. Lokalít, kde bolo treba prekonať sifón, bolo na Muránskej planine viac. Po objave Jazernej jaskyne sa skúmali možnosti, ako sa dostať do vyvieračiek Bobačka a Teplica. Tak sa začalo zlaté obdobie potápania v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, ktoré vyvrcholilo najmä objavmi a prieskumom Jazernej jaskyne, Teplice a Bobačky. Zbiža, podobne ako ostatných potápačov, hnala túžba po poznaní a objavoch, pričom nedbali na riziká, ktoré reálne hrozili. Tímová práca jaskyniarov a potápačov tak priniesla objavy najväčších a najkrajších jaskýň Muránskej planiny. Jaskyniarstvo a speleopotápanie spojené s objavmi, propagácia jaskýň, prírody a mesta Tisovca priniesli Zbižovi Nišponskému rad diplomov a ocenení. Slovenská speleologická spoločnosť mu po bronzovej medaile udelila striebornú medailu za rozvoj speleológie a umeleckú propagáciu jaskyniarstva (2011) a zlatú medailu za rozvoj speleológie (2015). Pri príležitosti 50. výročia vzniku priemyslovky v roku 2000 dostal cenu primátora mesta a stal sa čestným občanom mesta Tisovec. Je obdivuhodné, že Zbižo pri svojom veku pracuje doma a vo svojom ateliéri doslova na plný úväzok. Stihne pritom prísť aj na tisovskú chalupu, cestuje po zahraničí, píše knihy, rieši kozmologické problémy, študuje hviezdy svojím hvezdárskym ďalekohľadom, pripravuje vízie, zlezie s nami jaskyňu, príde na brigádu, posedí s nami na pive či pri guláši. Nemá jednoducho čas rozmýšľať nad svojím vekom či problémami. Aby sme podrobne opísali, čo doteraz dokázal a čo ešte plánuje, museli by sme o ňom vydať samostatný Spravodaj SSS. Zatiaľ nám však ostáva len popriať jubilantovi pevné zdravie a silu do ďalšej práce, nech sa mu splnia všetky jeho vízie a sny. Zbižo, to Ti želajú tisovskí jaskyniari a kamaráti.

Za Speleoklub Tisovec Ing. Dušan Hutka