by Autor : Jano
Málo komu sa podarí za svoj život dostať na dno vyvieračky suchou nohou a aj keď je v plnej aktivite, čiže celá zatopená. Dúfam, že náš počet záujemcov, ktorí majú snahu objasňovať neprebádané priestory jaskýň, nie len suchých, ale aj pod hladinou stúpne, aby ďalšie generácie mohli pokračovať v začatých prieskumoch a posúvali túto činnosť čo najďalej. Neodpustím si na úvod poznamenať, že toto nie je úspech jednotlivca, ale mnohých ľudí, ktorí nám pomáhajú, možno si to ani neuvedomujú, preto im patrí veľká vďaka, zásluha na týchto našich výsledkoch a úspechoch.
O Limbašskej vyvieračke som sa dozvedel od oblastnej skupiny Speleo Bratislava v roku 2013, ktorá má vo výnimke povolenie na prieskum tejto vyvieračky. Z ich popisu, opisu, ako túto vyvieračku v 80. rokoch za vyschnutého stavu v zime (za minimálneho stavu vodnej hladiny ) na dne, ťažili, stabilizovali jemný štrk ( frakcia tzv. marmolit = druh omietky ) za drevené debnenie pri dne vyvieračky boli priam až desivé. Fyzicky som vyvieračku videl až v Júny roku 2014, keď som odbehol zo Speleoškoly sa pozrieť, kde sa nachádza a aké sú tu možnosti speleopotápačského prieskumu. V roku 2015 za polosuchého stavu ( hladina vyvieračky postupne klesala ) sme vykonali na tejto lokalite tri pracovné akcie, kde sme urobili vyčistenie vstupného dna od napadaných skál a stabilizovali sme oba brehy riečiska pri vyvieračke. Po vyčistení vstupnej horizontálnej časti sme zistili, že prechod je dosť úzky a je náročne ho prekonávať v suchom oblečení, nie ešte v potápačskej výstroji, ale zas na druhej strane, keď je zatopená, tak priechodnosť môže byť ľahšia ( fyzika potápania nadľahčuje, ale zaseknutie zas nevyrieši ), treba fyzicky skúsiť a zažiť. Preto naša činnosť tu ochabla a venovali sme sa perspektívnejším lokalitám, kde sme mali ďalšie úspechy a objavy. V roku 2017 sme sa 1.7. pokúsili o prienik, potápač Michal Ševeček sa pokúsil o potápačsky prieskum, keď hladina vyvieračky bola padnutá na úroveň začiatku vertikálnej časti, kde by už nemal byť problém z úzkymi priestormi. Potápačsky prieskum sa nepodaril, lebo úzke časti nepustili ďalej, ale náš záujem stúpol a neodradili nás neúspech. Vyvieračka sa nám ale odvďačila tým, že nastalo suché obdobie, ktoré sme využili na rozširovanie vstupnej časti a každým týždňom padala hladina nižšie a nižšie, až 9.9.2017 sme sa dostali na dno vyvieračky. V tento deň sme uskutočnili veľkú akciu za spolupráci dvoch jaskyniarskych skupín Speleo Bratislava a OSJM, kde sme vyťažili cca 1,5m3 jemného štrku a bola podrobne zameraná a zdokumentovaná vyvieračka. Následne nastalo obdobie dažďov a nám sa už nepodarilo suchou nohou dostať až na dno vyvieračky. Od tejto doby sme monitorovali vyvieračku a dokonca sme sa aj pokúsili o ďalší potápačsky prieskum, ale neboli vhodne podmienky a ako aj ja hovorím, že jaskyňa si len tak niekoho nepusti dnu a musí to byť z časti aj zaslúžené ?
Tento rok po malom nedorozumení, pochopení sa veci okolo Limbašskej vyvieračky znovu rozprúdili a zistilo sa, že by sa dal realizovať potápačsky prieskum. V dnešnej dobe, situácii sa dosť ťažko skladá realizačný tím na prieskumy, ale pár vhodných ľudí sa vždy nájde. Na tejto nenáročnej transportnej lokalite je potrebný len jeden potápač a dobrá podpora, ktorá pomôže, zdokumentuje a urobí potrebné náležitosti. Priestor a charakter tejto jaskyne je mi známy, veď nie raz sme boli až na dne jaskyne suchou nohou, ale voda vie pomôcť, ale vie aj veci ohromne sťažiť. Vedel som, že sa musím ustrojiť na polo hulváta v dnešnom jaskynnom potápaní, s ktorým mnohí nemusia súhlasiť, ale moje skúsenosti a vedomosti, ako potápali v 60. – 80. rokoch a urobili iné prieskumy, z iným potápačským výstrojom ako v dnešnej dobe. Vedel som, že najťažší horizontálny úsek je na začiatku, kde priestor v niektorých častiach je na môj hrudník, čiže cca 33cm. Vertikálna časť je relatívne jednoduchá, len treba ísť kolmo dole a dávať pozor, aby sa potápač nezamotal, zachytil do vodiacej linky, alebo kábla od sondy, ktorá je na dne. Všetko ide podľa predstáv a dostávam sa nad štrkové dno -11m, kde na pravej strane ako klesá skalná kulisa sú viditeľne tri štrkové výrony, dva krajne sú slabé, ale stredný je relatívne dosť intenzívny. Preverím koncové priestory dna, ktoré sa potvrdzujú ako slepé a neperspektívne, tak sa následne rozhodnem, že preverím stredný štrkový výron rukou a to tak, že zasúvam ruku popri skalnej stene dolu až po moje rameno, dĺžka cca 70cm a hľadám otvor z ktorého musí prúdiť voda do vyvieračky, dosiahnutá maximálna hĺbka potápačského počítača na ruke -12,1m. Ruka je krátka a žiaden otvor som nenahmatal, preto použijem pravú nohu s plutvou, ktorá je určite dlhšia, ale zas nemám cit v nej ako v ruke, ale dúfam, že sa mi podarí možno nájsť prechod, otvor z ktorého prúdi voda. Nohu s plutvou som maximálne zasunul do štrkového výronu po moje koleno, čo je cca 90cm a ďalej to nešlo, asi som narazil na dno, ale prechod, otvor sa mi nepodarilo nájsť, identifikovať. Danú situáciu a zistenia som vyhodnotil ako veľmi úspešné a následne som zahájil výstup von z dna. Výstup bol klasický pre Slovenské zatopené jaskyne, kde máte z nich pri návrate skoro NULOVÚ VIDITEĽNOSŤ, cítil som sa znovu po polroku nečinnosti, ako ryba vo vode, strašne si to užívam a kryštalizujem si tým svoju myseľ. Pri prechode do horizontálnej časti vyvieračky som očakával, že uvidím už denné svetlo zo vstupu do vyvieračky, ktoré budem nasledovať, ale sedimenty vo vode a nulová viditeľnosť boli proti mne. Kopíroval som skalnaté dno a za pár sekúnd som bol von z vyvieračky, kde ma čakal podporný tím. Pomohli my s výstrojom k autu, kde som sa do odstrojil a následne zreferoval čo a ako je to na dne vyvieračky. Počasie nebolo vľúdne ( zamračené, dážď, vonku 7°C, voda vo vyvieračke tiež 7°C, ale málo turistov, ľudí ), čo mne vôbec neprekážalo, ale tímu áno, preto sme rýchlo zbalili veci a ponáhľali sa do Bratislavy, kde sme si pozreli videa a fotky. Následne sme sa zhodli, že na tejto lokalite musíme urobiť ešte pár ponorov, aby sme mohli urobiť dôveryhodne závery na tejto lokalite.
Môj osobný pohľad, zamyslenie sa nad danou vyvieračkou:
• V roku 2017 sme dosiahli neskutočný úspech suchou nohou v tejto vyvieračke, ktorý je podmienený vhodnými klimatickými podmienkami, ktoré nemusia byť stále a treba neustály monitoring, keď by sme daný štrk chceli odťažiť a následne pokračovať v prieskume
• Tento rok sa nám podarilo identifikovať možné pokračovanie vyvieračky, len treba odčerpať, vysať jemný štrk, čo nemusí byť až taký veľký problém, len treba vymyslieť, zrealizovať vhodný prostriedok a dať dohromady skvelú partiu ľudí na realizáciu ?
Jano
PS: Autori fotografií a podporný tím: Michaela Stražanová a Mirko Klaučo
PSS: daná lokalita je náročná, nebezpečná, treba splniť legislatívne záležitosti, tak chcem poprosiť dobrodruhov a kamikadze, aby to neskúšali, ale radšej nás oslovili a pridali sa k nám, aby pomohli preskúmať, zdokumentovať, opísať ešte nepreskúmane, čo nás určite do budúcna čaká ?
