by Po predchádzajúcej pracovnej akcii dňa 19.7.2020 sme mnohí z nás tušili, že o týždeň bude pekný objav. Naznačovala tomu na malokarpatské pomery rozsiahla priepasť, kde padali kamene s hrmotom kamsi ďalej. Prieskum však nebol možný pre chýbajúce laná. Dlhých sedem dní prešlo a my sme stáli pred Vajsáblovkou – Miloš Vaško, Martin Baľo, Michal Vrbovský, Matej Zvonár a Alexander Lačný. Prichádza balenie nevyhnutných vecí, najmä lezeckej výstroje, lán, kotvenia a ťažkej vŕtačky s akumulátormi. Sme piati so šiestimi transportnými vakmi. Cestou si všetko medzi sebou podávame. Úzke priestory niektorých častí dajú zabrať aj po ceste dole. Dostávame sa za úzku plazivku v hĺbke asi 60 m do menšej sienky, akoby balkóna, kde vidno už zmienenú priepasť z predchádzajúcej akcie. Matej vŕta diery na kotvenie. Po chvíli Sašo zlieza na obrovský blok, ktorý je zakliesnený v priepasti. Prichádza Miloš a tvoríme ďalšie medzikotvenie. Miloš zlieza dole. Je na dne. Nachádza sa tu obrovský priestor vysoký 25 m a široký asi 10 m. Všímame si krásnu výzdobu. Takmer celá jedna strana je obrovský sintropád. Neskôr schádzajú všetci členovia útočného družstva. Na dne medzi blokmi vidno čierňavu na viacerých miestach. Do jednej studne sa spúšťa Mišo. A hlási, že to valí ďalej. Ideme za ním. Matej zameriava hĺbky priepasti laserovým diaľkomerom a Mišo barometrickým výškomerom. Čakáme kedy padne stovka, pretože najhlbšia jaskyňa v Malých Karpatoch má hĺbku 110 m. Mišo hlási, že hĺbka 100 m je pokorená. Na naše prekvapenie však jaskyňa valí ďalej. Stále do hĺbky. Matej s Mišom idú pozrieť akúsi bočnú chodbu… Takýchto miest tu bude ešte viac. My však stále ideme hlavným ťahom jaskyne. Pod nami je opäť ďalšia studňa veľkých rozmerov. Neváhame a Miloš ako prvý zlanováva na dno. Došlo však všetko lano a Miloš musí vyliezť hore. Čo ďalej? Rozhodujeme sa, že prerežeme v jednej časti lano, kde ho nie je treba a predĺžime to súčasné. Darí sa a Miloš a neskôr aj ostatní vstupujeme do ďalších obrovských priestorov. Dno je stabilné, chodba vysoká a vidno účinky vody. Jaskyňa je prepláchnutá, takmer bez sedimentu. Chodba sa začína kľukatiť – meandrovať. Široká je asi 2 m a vysoká niekoľko desiatok metrov. Pokračujeme ďalej. Priestor sa opäť rozširuje do obrovskej siene, kde padajú dole takisto s rachotom kamene. Nie sú však laná. Dosiahli sme hĺbku 120 m a s laserovým diaľkomerom svietime do neprebádanej tmy ešte dobrých 17 m. Vieme však, že kamene padajú ešte kamsi hlbšie. Zatiaľ to vyzerá na horský typ jaskyne. Obrovské priepasti, takmer žiadna výzdoba a ak – stojí za to a taktiež chlad, teplota okolo 5 ̊C. Aj sme radi, že nepokračujeme ďalej. Sme vysilení a ten kto je unavený – robí chyby. Je čas na návrat. Po ceste sa dohadujeme, ako nazveme siene, vlastne priepasti. Ako prvú s obrovským sintropádom nazývame Sieňou Speleoklubu Trnava. Kľukatiaci meander nazývame Vysnívaným meandrom. A veľkú sien v hĺbke 120 v ktorej sme ešte neboli nazývame symbolicky Sieňou Malokarpatských jaskyniarov. Vzdávame tým hold všetkým generáciám malokarpatských jaskyniarov. Každý z nás v duchu premýšľa, čo bude ďalej. Cesta na povrch je však náročná. Priepasti treba opäť zdolať na lane. No a potom strašné galeje v úzkych plazivkách Žabej chodby….. Vychádzame na povrch – sme unavení, ale šťastní. Ako predsedovi mi nikdy neprišlo na um, že toto raz zažijeme a Speleoklub Trnava dosiahne takéto úspechy. Raz darmo, skvelí ľudia. Vy všetci, čo ste nám kedykoľvek pomohli s našimi malokarpatrskými jaskynkami. Veľká vďaka priatelia J
PS: V dnešný deň (26.7-2020) sa nám podarilo objaviť cca 170 m voľných priestor a dosiahli sme hĺbku 120 m.
/Alexander Lačný/
