Poďakovanie

Autor : Zdenko Hochmuth

Jaskyniarov prekvapilo oznámenie v poslednom Spravodaji, že dlhoročného redaktora a editora Spravodaja, Bohuša Kortmana vystrieda Lukáš Vlček. Samozrejme všetky veci na tomto svete majú svoj začiatok a koniec. Možno v najlepšom treba prestať. Pretože práve posledný ročník a posledné číslo spĺňajú to, čo mnohí berú ako samozrejmé, sú pútavé, vychádzajú načas. Poďakovanie je moje osobné pretože si myslím, že ako predchádzajúci editor a tiež jeden z najstarších prispievateľov si to môžem dovoliť. Výbor a novopečený šéfredaktor sa možno poďakujú neskôr. Teda pár slov o Spravodaji, čo pre mňa a jaskyniarov znamená.
Prvé číslo (ešte bez číslovania) vyšlo v roku 1970 a malo organizačný charakter. Ale už č. 2 malo štruktúru podobnú dnešnej, bol tam zoznam skupín, vedenie. Bolo tam to, čo redakcia pozháňala resp. autori ponúkli. Je tu už aj redakčná rada (V. Nemec, M. Erdös, D. Kubíny, J. Bárta, Š. Roda), v ďalšom ročníku už bol zostaviteľom, výkonným redaktorom M. Erdös, pracovník Múzea slovenského krasu, pracujúci na pobočke v Košiciach. Miki ťahal redakciu takmer 13 rokov.
Hoci podmienky vydávania i vtedajšia technika dovoľovali vydávať časopis v skromnej forme, vo formáte A 5, vychádzal a vychádza až podnes 4 x ročne. Vždy prinášal aktuálne veci zo života jaskyniarskych skupín, organizačné pokyny a prispieval ako tmel k jednotnej organizácii. Skupiny si tam našli správy o činnosti a všetko čo tam napísali. Časopis sme si vydávali pre seba. Som presvedčený že práve Spravodaj predstavuje kontinuitu, históriu i budúcnosť a rôzne turbulencia v personálnej či organizačnej sfére sa prejavujú na našom časopise a naopak, zmeny v smerovaní časopisu na atmosfére v spoločnosti. Skromná forma prvých čísel (môžete si ich pozrieť na našej stránke) viedla po čase k potrebe zvýšenia úrovne. Zmenil sa formát na väčší, teda B-5. Avšak objavoval sa fenomén meškania vydania čísel. Vysvetľovalo sa to problémami kontaktu redaktora v Košiciach s centrom v L. Mikuláši. To nebol e-mail ani mobily. M. Erdösovi poďakovali a od č. 3/1982 prevzal funkciu výkonného redaktora vtedy nový tajomník spoločnosti Jozef Hlaváč.
O nových vyšších métach Spravodaja sa píše v úvodníku v č. 4. Úroveň sa skutočne zvýšila, tiež počet členov redakčnej rady, tlač bola kvalitnejšia. Osveta v Martine a jej zásluhou B. Kortmana zabezpečili skutočne profesionálnu úroveň. Avšak pôvodné neduhy sa nedarilo odstrániť, dlhé termíny a meškanie čísel zas viedli k nespokojnosti. Za hlaváčovej redakcie vyšlo cca 12 zväzkov, začali sa vydávať už iba 2 čísla ročne, neskôr iba jedno, menil sa názov na Spravodajca a potom Jaskyniar, lebo to vraj vyzerá lepšie. V pohnutých rokoch 1989-90 kolaboval model súčinnosti s profesionálnou organizáciou (MVOP, Múzeum vývoja ochrany prírody) vedenie a redakčná rada rezignovala. Naši bývalí priatelia na SSJ a v Múzeu nás nechali doslova „s holým zadkom“. Objavili sa konkurenčné periodiká, Aragonit, Sinter, Život krasu, Helektit, znepokojení boli bratia Česi.
O vzkriesení Spravodaja som viackrát písal. Uvedomili sme si, že ak má spoločnosť prežiť, musí ten Spravodaj čím skôr dostať, akýkoľvek už bude. Našťastie sa objavila výpočtová technika, ľudia schopní dať do toho všetko (Kladiva, Hutňan) a na východe začal vychádzať Spravodaj počnúc č. 1/1992. Postupne sa darilo zvyšovať jej úroveň, hoci kritických hlasov nechýbalo. História povie o tomto období definitívny súd. Po vydaní cca 50 čísel (aj s mimoriadnymi) došlo k zmene. Jednak pôvodný model keď sadzbu robil editor v jednej osobe so sadzačom (členské 3 E), sa dostal na hranice možností. Šetrilo sa na sekretariáte a platilo sa za jeho užívanie. Ponúkala sa kvalitnejšia tlač i spracovanie profesionálmi. Odovzdanie bolo dramatické, ale nezakladal som trucpodnik, aj mi poďakovali.
Mal som obavy o jeho osud, podobne ako mám teraz. Ale vtedy (po rokoch 2004-5) sa veľa nezmenilo, nový predseda, tajomník a vydavateľ i výbor ťahali za jeden povraz. Ukázalo sa že proklamované rozpory nie sú také hlboké a o tom svedčí kontinuita i pri zmene editora, sadzby a tlače. Tandem Kortman – Kasák nevytváral problémy, ale ich riešil. 60 čísel bez zaváhania svedčí o zmysle pre tradíciu.
Teraz ale bez zjavných dôvodov nastávajú zmeny. O dôvodoch sa nedozvedáme zo zápisnice č. 6 ani od opýtaných. Redakčnej rady sa nik nepýta – bude nová, bude aj radiť ? Dostávame záhadné maily svedčiace o nejednotnosti vedenia. Teraz sa totiž mení kadečo, Kýška hovorí o zmene formátu (prirodzene A 4), objavuje sa ďalší „trucspravodaj“ a mení sa aj zaužívaný obsah č. 1. Treba tiež povedať že už nebude ten model centralizovaný, lebo účastníci nie sú v blízkosti, majú náročné vlastné zamestnania. Možno tieto „kuvičie hlasy“ sú nepodstatné. Aby veci smerovali k prospechu majú plne v rukách predseda a výbor. Čakáme a uvidíme.
Osobne si myslím, že editor Spravodaja je funkcia dôležitejšia ako predseda spoločnosti a o jeho schopnosti diplomacie, získavania príspevkov a usmerňovania autorov budú závisieť osudy slovenského jaskyniarstva.
Za čo teda ďakujem Bohušovi (a Kasákovi) ?
Za to že nezmenil dušu časopisu, že ponechal periodicitu 4 x ročne, že nezmenil v zásade obálku ani formát a že tam publikoval všetko čo sme napísali s minimálnymi zásahmi, ak tam boli, tak smerovali k lepšiemu. Je to vysoká méta udržať to v dnešnej dobe projektov, FB a tviteru.
Autor je súčasnosti jedným z 2 žijúcich (druhým je Milan Velič), ktorí publikovali v historicky 2. čísle ročníka 1970, teda pred 50 rokmi. Publikujem kontinuálne, nikdy som nezatrpkol a v akýchkoľvek podmienkach som rád, že moje príspevky si môžu členovia SSS prečítať.
Zdenko Hochmuth

Email: hochmuth