Sprevádzanie ľudí po jaskyniach. Novodobý hon na čarodejnice?

Tento rok som prišiel na predsedníctvo SSS pre pracovné zaneprázdnenie trochu neskôr, ale už medzi dverami som počul, ako niekoho naháňajú za sprevádzanie po jaskyniach.

Už je to tu zase…

Členovia výboru nadávajú na svojho „opozičného“ oponenta, ktorý ich kritizuje a snažia sa ho očierniť na základe anonymného udania vymyslenej osoby Zity Gállovej. Obviňujú ho bez jediného predloženého dôkazu a bez jeho prítomnosti, kde by sa sám mohol obhájiť. Vraj nejaké dôkazy existujú, ale zatiaľ ich nikto nevidel. Dávajú si predsedníctvom odhlasovať, že takéto správanie treba minimálne napomenúť a dať tak signál všetkým členom…

Obrázok ktorý k textu priložil Tomáš

Peter v napomínajúcom liste, ktorý si dal odobriť predsedníctvom, (bez toho, aby ho niekto čítal) sa snažil… Dopadlo to presne tak, ako to každý očakával. Tomáš tento list hneď všetkým preposlal s pokecom, že Peter zaujato klame, (ako vždy) a v ruke nemá jediný dôkaz. Čo samozrejme potvrdzuje, že sa jedná o ďalšie konšpiračné klamstvo a celé sa to proti nemu obrátilo. Udanie má dôkaznú váhu feťáka z Rožňavy. Karol sa vraj podozrivo do toho moc vkladá, ale zároveň neskrýva ,,nekomunikáciu“, že sa mu posledný rok v práci nedarilo a tak si vybíja zlosť na nevinných ľudoch, ktorí ho kritizujú. Dôkaz žiadny a tým je komédia u konca?

Už je to tu zase. Hon na čarodejnice pokračuje.

Zaujímavé je, že ani nie rok dozadu ma osobne sám člen výboru Bohuš prosil, nech zoberieme turistov zo železničiarskeho depa vo Zvolene do jaskyne. Chcú si vraj pozrieť jaskyňu pri svojich výletoch na Choč. Strašne pobúrene mi odpísal na moju odpoveď, že nič také nerobíme a nemám na to čas. Zaujímavé, ten istý Bohuš nám zrazu pobúrene dáva na predsedníctve prednášku o tom, aké je sprevádzanie turistov negatívne pre celý obraz našej spoločnosti. Naozaj zaujímavé… Prečo oficiálne nedohovoríme aj jemu ?

Vráťme sa, ale do histórie, kedy tento cirkus začal a aký má pôvod. V krčme som pri dobrom pive stretol jedného starého chlapa, ktorý mi vyrozprával zaujímavý príbeh. Pre jeho ochranu ho budeme v ďalšom texte volať Jakub.

Úplne stručne a v skratke. V roku 2003 vyšiel nový zákon o ochrane prírody. Tento zákon legalizoval dovtedy sporné sprevádzanie, ktoré dovtedy nebolo nikde právne ošetrené. Štátnej organizácii Spáva slovenských jaskýň hrozil zánik po možnej privatizácii dovtedy právne znárodnených jaskýň. Tieto mali byť v tom čase, ako všetko prejsť rekonštitúciou a vrátené pôvodným majiteľom a spätne štátom prenajaté. Okrem Ochtinskej aragonitovej jaskyne dovtedy žiadnu jaskyňu za 50 rokov štát nesprístupnil a všetky počas víťazného februára 1948 len znárodnil. Tak sa stalo, že tieto jaskyne štát opäť oficiálne zákonom znárodnil a od roku 2003 prešli opäť do právneho majetku štátu. Tento krát však prišla novinka a štátne boli úplne všetky, aj tie ešte neobjavené. Myšlienka to bola na tú pohnutú dobu možno revolučná a mnohým jaskyniarom po legislatívnej úprave svitla nádej svoj náročný koníček zafinancovať. Tak, ako ho financovali napríklad na výškových prácach na základe oficiálneho povolenia podnikať niekoľko rokov dozadu. Mnoho jaskyniarov pokukovalo po zámere využiť financovanie drobného vodenia na činnosť, ktorú už štát nejaký čas nič finančne neprispieval.

Vzťahy na úrade pre správu dier boli dobré. Z jaskyniarov spravili strážcov prírody. Mali oficiálne preukazy, odznaky a tabuľky štátnej ochrany prírody oprávňujúce na vstup autom hlboko do chránených lokalít. Kontrolovali vchody a to čo doteraz robili zadarmo na základe „hláseniek“ dostávali za činnosť aj nejaké peniaze.

Myšlienka rozvoja turizmu, ktorý poznáme dnes sa vtedy páčila miestnej samospráve, okresnému úradu životného prostredia a dokonca aj TANAPu a NAPANTu. Nebolo teda isť hlavou proti múru. Takto sa plánovala sprístupniť napríklad Liskovská jaskyňa, Suchá jaskyňa, Mošnica, Brestovská, Malužinská jaskyňa, Veľká Stanišovská, Zlá diera a mnohé iné zaujímavé lokality v ktorých síce nebolo úplne nič na pozeranie, ale bolo len treba nájsť spôsob ako ich pre návštevníkov zatraktívniť.

Kto, ale mohol vedieť že najvyššie vedenie správy dier má úplne opačný názor a predstavu o budúcom konkurenčnom fungovaní prenájmu už právne vysporiadaných štátnych jaskýň. V obrovskom strete záujmov o celom procese rozhodoval a dodnes rozhoduje štátny konkurenčný podnik. Jakub si teda dohodol cez sprostredkovateľa stretnutie u riaditeľa štátneho podniku. Stretnutie prebiehalo v priateľskom duchu, ale riaditeľ bol zjavný profesionál. Bol pripravený aj na prípadné nahrávanie a s takýmto jednaním mal zjavne veľké skúsenosti. Jakub vysvetľoval svoj zámer vysoko premyslený nápad sprístupniť jaskyňu na spôsob dnešnej Malej Stanišovskej jaskyne s minimálnym nákladom a vo forme vtedy neslýchanej, pri ktorej sa nemusela nenávratne zničiť celá jaskyňa. Riaditeľa však ochrana jaskyne zjavne moc nezaujímala a každú minútu prezentácie svojho zámeru prerušoval poznámkou: „čo z toho bude mať náš úrad dier ?“ Keď túto poznámku povedal asi 30x, tak stretnutie po pol hodine bez potlesku, ale v priateľskom duchu skončilo. Mimo kancelárie sa Jakub nechápavo opýtal sprostredkovateľa, čo to malo znamenať to neustále „čo z toho bude mať náš úrad dier ?“. Na to sprostredkovateľ pohotovo odpovedal, že si pán riaditeľ predstavuje päť cifernú sumu, aby sa za nás prihovoril na ministerstve. Nie vybavil, ale prihovoril. Dalo by sa to prirovnať asi k tomu, že by ste si chceli vybaviť malý obchod na dedine, ale museli by ste si povolenie pýtať od riaditeľa miestneho supermarketu Tesco. Riaditeľ Tesca by povedal „čo z toho bude mať naše Tesco?“ A ešte by určoval aj to, kde budete mať vyloženú zeleninu a za koľko. Vtedy samozrejme toľko ciferných peňazí nikto nemal a tak bol odbitý. Čo chce taký chudák obyčajný jaskyniar vybavovať, keď nemá šesťciferné peniaze. Možno tie peniaze Jakub aj mal, ale neoplatilo sa sa ich vyhadzovať za povolenie, ktoré podľa zákona dostane maximálne na neuveriteľné tri roky (cca. 1000 dní). Ak začne moc úspešne konkurovať štátnemu podniku, tak povolenie od toho istého štátneho podniku na ďalších 1000 dní viac nedostane. Následne začali chodiť, od dovtedy vysoko naklonených úradov nepochopiteľné zamietavé stanoviská. Vtedajší predseda SSs odobrovací podpis zdržoval slovami, že „všetko má svoj čas“. Čo znamená „všetko má svoj čas“ a koľko má taký čas cifier už radšej nikto ani nezisťoval. Na krajskom úrade v Žiline sa dokonca v spise našiel list od Ľuda, ktorý vo vyjadrení nemá žiadne námietky k projektu, ale neodporúča túto osobu (Jakuba) za vhodnú na sprístupnenie jaskyne. Všetko malo spád, ktorý až nápadne podobne opísal Milan Štec vo svojej knihe Jaskyňa Mŕtvych netopierov na strane 60 až 120. Každému, koho to trochu zaujíma odporúčam prečítať aspoň túto stať tejto knihy. Milan Štec popísal tuto dobovú situáciu skutočne geniálne a plne trefne. V každom prípade si asi podľa jeho popisu môže každý spraviť obraz o tom, ako fungujú a možno boli vybavené dnešné súkromné sprístupnené jaskyne. Musíte pribrať za spoločníkov bandu darmožráčov, ktorí majú známosti, výplatné páky a vedia v tom chodiť. Po tomto manažérskom majstrovstve sa možno stanete aj podnikateľom roka s paranoidným pocitom, že Vás už nejaký čas nenápadne sleduje NAKA.

Na rozdiel od Milana Šteca a a hŕstky ďalších sa však Jakub na to znechutene vykašlal. Nestrácal s týmto nezmyselným a neoplatiteľným projektom ďalší čas a robil ďalej to, čo ho bavilo. Prerušil komunikáciu, vrátil odznak stráže prírody a ďalšiu spoluprácu podmieňoval tým, čo z toho bude mať on. Teda X-cifernou sumou. Dlho bolo ticho a Jakuba nikto nepotreboval. Jedného dňa sa však bez hanby ozval mailom sám Ľudo, nech sa predsa Jakub na neho nehnevá. On len vypisuje nakázané papiere a slepo plní nacistické rozkazy. Potrebujeme si pomáhať a dohodneme sa. Pán riaditeľ sa chystá sprístupniť jaskyňu v štátnej réžii do konca roku 2005 a pri prevádzke s ním riaditeľ počíta vo forme zamestnanca. Tento mail bol však strašne nešťastne nadčasovaný a Jakub bol práve po ťažkom pracovnom dni nabudený piatimi panákmi značkovej vodky. Nabrúsený odpísal, že nech pozdraví pána riaditeľa a svoju prašivú dieru si strčí do prdele. Pán riaditeľ sa o tejto trúfalosti zrejme rýchlo dozvedel, na toto nebol zvyknutý a tak to zobral moc osobne. Ako si to vôbec niekto mohol dovoliť odmietnuť takú skvelú ponuku, byť dôležitým obávaným zamestnancom takej skvelej a prestížnej organizácie s trojciferným minimálnym platom. Niekedy od vtedy vládne medzi nimi nevyhlásená studená vojna.

Neviem posúdiť nakoľko výhodná ponuka to pre neho bola, ale prešlo dlhých 15 rokov a jaskyňa dodnes nie je sprístupnená.

Vtedajší zamestnanci vykonávajúci dozor mu na pive v priateľskej atmosfére povedali, že sa na nich nemajú hnevať. Pán riaditeľ ich označil za problémových, nakázal sledovať a sústavne do vyčerpania buzerovať. Našťastie sa v tej dobe objavilo viacero voľnomyšlienkárov, ktorí si nectili žiadne pravidlá a tak sa pozornosť obrátila na nich. Kauza Stratený potok, objav Mesačného tieňa, vtrhnutie ožratého jaskyniara na vedeckú konferenciu a podobne.

Kľud trval až do roku 2007, kedy vtedy ešte 14 ročné zmanipulované dieťa, (ktoré s nimi chodilo kopať do jaskyne) miestoprísažne odprisahalo na hrob svojej matky z doby bronzovej, že v jaskyniarskom klube načierno sprevádzajú turistov za nezdanené peniaze. Pridal sa aj archeológ Víťazoslav, ktorý sa za to celé zaručil. Nelenil a okamžite vyžil situáciu pomstiť za to, že mu Jakub odmietol dať zadarmo mapu jaskyne do jeho pripravovanej knihy. Nikto neskúmal, že ide o vymyslenú vec a išlo zrejme len o to dať im poriadnu pomstychtivú príučku. Po prichytení ich zavrú do vyšetrovačky, kde ich všetkých pretiahne veľký černoch a na to už nikdy nezabudnú. Udanie bolo preto podané aj na kriminálnej polícii a bola to len ich totálna naivita, že sa o tom nikto v tejto malej komunite nedozvie. No na úrade pre správu dier vtedy búchali dvere, hlasno sa kričalo, že tie svine pri tej organizovanej trestnej činnosti všetky pochytajú a exemplárne potrestajú. Zrejme ich pri tom nemohli prichytiť a pri bezcennom čakaní na ich odhalenie zrejme zakopaní dobre prechladli. Nikto pochopiteľne nechodil a zrejme to vzdali. Správa dier teda pozvala oficiálne Jakuba listom na pracovné stretnutie do vykúrenej miestnosti, kde mu malo byť dohovorené nerobiť problémy a priznať sa. Ak by vraj neprišiel, tak sa to posúva na inšpekciu životného prostredia do Žiliny a oni mu to už dajú inak vyžrať. Jakub im teda na správu dier odpísal, že keď budú mať dôkaz, tak sa u nich na pracovnom stretnutí zastaví. Inak na neexistujúce veci nemá čas. On odmietol byť ich zamestnanec a tak nemá čo chodiť po ich pracovných stretnutiach do Mikuláša. Ak niečo chcú majú prísť oni za ním. Na jeho počudovanie išiel tento nereálny prípad do stratena a bez jediného ospravedlnenia vec uzavreli. Jakub sa na inšpekciu do Žiliny už tešil a pripravil si pre nich bohatý program zozbieranej absolútnej diletantskej amatérskej nekompetencie, ktorá mala byť posunutá až niekde na úrad vlády. Kriminálna polícia prípad po odpočúvaní telefónu vyhodnotila stupňom „ÚPLNÁ TOP BLBOSŤ“ neškodných blbcov a skutok sa nestal. Bola to pre Jakuba vtedy veľká chyba nepodať spätné trestné oznámenie za krivé obvinenie a ohováranie. Nebolo dôležité robiť cirkus, ale nezabudnúť na to a poučiť sa s toho do budúcnosti. V budúcnosti to už isto nikomu neprejde…

Všimnite si tu paralelu s dnešným prípadom. Žiadne dôkazy, len obvinenie a vyhrážanie bez dôkazov.

Roky išli a úrad správy jaskýň stratil na dôležitosti zlúčením so štátnou ochranou prírody. Tým stratil to šéfovské postavenie finančnej nedotknuteľnosti rozhodovania, ako sa im len zachcelo. Zmenil sa aj riaditeľ, ktorý odišiel do dôchodku.

Jeden zamestnanec geológ Matúš však zostal a ďalej viedol darmožráčsku krížovú výpravu proti kacírskym jaskyniarom. Každé dva týždne dostával Jakub mail na ponuku výhodného sprevádzania turistov v jaskyni za peniaze. Každá jedna ponuka bola spätne odmietnutá a vždy mu bolo pekne neslušne odpísané. Došlo to nakoniec, tak ďaleko, že Matúš začal o Jakubovi vyhlasovať, že sa mu vyhrážal zabitím. Na to Jakub vyhlásil, že Matúš má pravdepodobne psychické problémy a mal by sa vo vlastnom záujme čo najskôr liečiť. Niekto aj Jakubovi verejne dohováral, že by sa mal geológovi Matúšovi za toto ospravedlniť. Nie je pekné sa takto vyjadrovať o tak významnom geológovi, že patrí na psychiatriu. Maily chodili do chvíle, kým geológa Matúša po duševnom zrútení neodviezli priamo z práce na psychiatriu. Tam bol hospitalizovaný a už nikdy sa nevrátil.

Odvtedy mal Jakub kľud. Dokonca osadil za finančnej pomoci obce pred jaskyňu v roku 2013 veľkú náučnú tabuľu, kde je kontakt na miestnych jaskyniarov. Len za účelom, keby sa k nim chcel niekto pridať kopať. Nikto nikdy na túto tabuľu nereagoval a nikto sa viac nedožadoval návštevy jaskyne.

Čo dodať na záver k Jakubovmu príbehu?

Naozaj budeme podporovať ohovárania a podporovať lži, ktoré šíria a generujú závistliví ľudia? Nepravdy, ktoré sa nezakladajú na realite? Ideme tu šíriť atmosféru strachu? Nemôžeme zobrať záujemcov o speleológiu do jaskyne, lebo všade je skrytý nepriateľský ničiteľ pripravený nás všetkých obrať o kvaple a DPH? Nepriateľ, ktorý nemá nič iné na robote len sprevádzať ľudí po dierach?

Sprístupniť jaskyňu a sprevádzať nahlásených ľudí v súčasnej situácii nie je reálne a za normálnych podmienok možné. Bude tak každý, kto chodí s jaskyniarmi do diery automaticky podozrivý a prešetrovaný?

Ktorá čarodejnica sa bude upaľovať nabudúce bez dôkazu? SPELEOklub Cassovia, Drienka, Rožnava, Bratislava, Bystrica, či Ďumbier ?

Výbor SSS by mal do budúcnosti anonymné udania okamžite hádzať do koša. V odôvodnenom prípadne ich dať prešetriť kompetentným odborníkom a vyjadriť sa k reálnym predloženým dôkazom všetkým zainteresovaným stranám. Krivo obvinená osoba by sa mala dostať verejné ospravedlnenie. Naopak krivák a bonzák by mal byť na päť rokov podmienečne vylúčený. Pri akomkoľvek ďalšom priestupku voči spolunažívaniu by mal byť okamžite vylúčený navždy. Peter, ako predseda by si mal uvedomiť, že ako predseda musí zniesť aj konštruktívnu kritiku a nie pri nej automaticky myslieť na pomstu. Ak to nedokáže, nech sa na to vykašle. Sám je štátny zamestnanec, presvedčenený stalinský komunista a na druhej strane zároveň kapitalistický vykorisťujúci spolumajiteľ súkromne sprístupnenej jaskyne v kombinácii nenávidiacej konkurenciu. Celkom isto sa tak dostáva sa do konfliktu záujmov, keď mu pri vodení ľudí do jaskyne uniká potencionálny zisk. Podozrivý tak môže byť hocikto. Pri takomto svojom zbrklom zaujatom konaní si zbytočne vytvára narastajúci anti-fankub. Jeho ignorovanie môže ľahko znamenať aj skorý koniec.

Preto sa na záver pýtam: ,, má niekto dôkaz proti Tomášovi?“ Ak ho má, nech prvý pod svojim menom nahrá fotky a poskytne informácie do fóra pod tento článok. Ale nie ohováranie, ale skutočné dôkazy vedúce k objasneniu prípadu. Ak ich nemá, nech mlčí navždy.

Bc. Miroslav Jurečka

Autor blogu je predseda oblastnej jaskyniarskej skupiny Ružomberok na dolnom Liptove, člen výboru okresného horolezeckého klubu James Ružomberok, člen výboru krajskej rady Jamesu pre Žilinský kraj a člen predsedníctva Slovenskej speleologickej spoločnosti. Autor nie je bloger, ale len zanietený jaskyniar, zamestnávateľ a konateľ úspešnej súkromnej firmy. Preto si nepotrebuje vymýšľať ohovárania a nie je odkázaný intrigánčiť generovaním nereálnych problémov, ktoré sa nezakladajú na realite. Vyjadruje sa len k aktuálnym veciam v spoločnosti, ktoré nikto nechce povedať nahlas. Alebo sa ich skôr nikomu nechce riešiť, lebo má kopec iných reálnych problémov… chodí do jaskyne a kope.